Advokátska kancelária JUDr. Anna Líšková

SLUŽBY Kontakt


Adresa kancelárie:
Šafárikovo námestie 7
811 02 Bratislava
Slovenská republika

Telefón
+ 421 2 52 63 11 91
+ 421 905 36 06 66

Sekretariat
+ 421 918 36 09 97

Fax
+ 421 2 52 63 11 92

E-mail
anna.liskova@stonline.sk


Rozvod s cudzincom

V rámci určenia medzinárodnej právomoci súdu a rozhodného práva vo veci rozvodu s cudzím prvkom sa európska úprava použije na území Slovenskej republiky len pri určovaní medzinárodnej právomoci súdu. Medzinárodná právomoc pre konanie o vyporiadaní BSM, ako aj rozhodné právo pre rozvod, bude určované slovenskými súdmi aplikáciou vnútroštátnej právnej normy

Platná právna úprava v SR:

Nariadenie Brusel IIa (nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností);

ZMPS (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov);

Určenie medzinárodnej právomoci súdu vo veci rozvodu:

Určenie právomoci súdu vo veci rozvodu s cudzím prvkom patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia Brusel IIa. V článku 3 nariadenia Brusel IIa nájdeme celkom 7 kritérií pre určenie všeobecnej právomoci súdu, ktoré sú voči sebe navzájom vo vzťahu alternatívy, teda žiaden z nich nie je nadradený inému. Je na výbere manžela/manželky podávajúceho návrh na rozvod manželstva, ktorý súd členského štátu si vyberie, pričom má možnosť zvoliť si členský štát:

Na ktorého území:

- majú manželia obvyklý pobyt, alebo

- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo

- má manžel/ka, s ktorým/ou sa rozvádza obvyklý pobyt, alebo

- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo

- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo

- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má “domicil”;

- ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia “domicil”.

Všeobecná právomoc určená podľa článku 3 nariadenia Brusel IIa (rovnako tak podľa článku 4 a 5) má výlučnú povahu, čo znamená, že manžela/manželku, ktorý má obvyklý pobyt v niektorom členskom štáte alebo ktorý je štátnym občanom niektorého členského štátu, možno žalovať v inom členskom štáte iba na základe týchto článkov nariadenia Brusel IIa.

V článku 7 nariadenia Brusel IIa upravuje aj tzv. zostatkovú právomoc. Ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4 a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu. Na základe zostatkovej právomoci môže byť  žalovaný:

- manžel, ktorý nemá obvyklý pobyt v žiadnom členskom štáte a nie je štátnym príslušníkom žiadneho členského štátu, alebo;

- manžel, ktorý nemá obvyklý pobyt v žiadnom členskom štáte, ale je žalovaný v štáte svojej štátnej príslušnosti.

Slovenské súdy by v prípade zostatkovej právomoci aplikovali § 38 ZMPS.

Podľa nariadenia Brusel IIa nie je možné založiť právomoc súdu na konanie o vyporiadanie BSM. Na európskej úrovni obsahuje právnu úpravu majetkových vzťahov medzi manželmi po rozvode nariadenie Rady (EÚ) č. 2016/1103. Keďže uvedené nariadenie nie je pre Slovenskú republiku záväzné, aplikuje sa vnútroštátna právna norma, a to zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom  v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZMPS“). V uvedenom zákone však absentuje osobitná norma právomoci pre majetkové vzťahy medzi manželmi. Uvádza sa[1], že je možné aplikovať analogicky § 38 ZMPS, ktorý predstavuje osobitnú normu právomoci pre rozvod manželstva.

Podľa § 38 ZMPS v manželských veciach (konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je) je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je slovenským občanom. Ak žiadny z manželov nie je slovenským občanom, právomoc slovenského súdu je daná:

- ak má aspoň jeden z manželov tu pobyt a ak sa môže rozhodnutie súdu uznať v domovských štátoch oboch manželov, alebo

- ak aspoň jeden z manželov má v Slovenskej republike pobyt dlhší čas, alebo

- ak ide o neplatnosť manželstva, ktoré sa má podľa slovenského práva vysloviť i bez návrhu, pokiaľ manželia tu žijú.

Rozhodné právo vo veci rozvodu manželstva

Rozhodné právo vo veci rozvodu sa na Slovensku určuje podľa § 22 ZMPS. Zrušenie manželstva rozvodom sa spravuje právnym poriadkom štátu, občanmi ktorého sú manželia v čase začatia konania. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, spravuje sa zrušenie manželstva rozvodom právnym poriadkom slovenským. Slovenské právo sa použije aj v prípade, že kolízna norma na základe spoločnej štátnej príslušnosti manželov odkáže na právny poriadok, ktorý by rozvod manželstva neumožňoval alebo síce umožňoval, ale za neprimerane komplikovaných podmienok. Podmienkou aplikácie slovenského práva v tomto prípade je, že manželia alebo aspoň jeden z nich žije v Slovenskej republike dlhší čas.

PRÍKLAD Z PRAXE:
Predmetom súdneho konania v prejednávanej veci je rozvod bezdetného manželstva, pričom ide o konanie s cudzím prvkom.
Navrhovateľ je štátny občan Slovenskej republiky, druhý manžel je štátna občianka Českej republiky, a od uzavretia manželstva majú obaja obvyklý pobyt v Nórsku. Obaja manželia sú teda občania rozdielnych členských štátov Európskej únie s obvyklým pobytom v krajine, ktorá nie je členským štátom a teda nie sú splnené podmienky na aplikáciu ani jedného z kritérií určenia právomoci obsiahnutých v čl. 3 ( a ani v čl. 4 a 5) nariadenia.

Riešenie:

Keďže podľa nariadenia nemá právomoc žiaden súd, je tu priestor na využitie zostatkových kritérií právomoci podľa čl. 7 nariadenia. Ak nie je možné určenie právomoci podľa čl. 3 až 5 nariadenia je treba právomoc určiť v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu. Takýmto predpisom upravujúcim otázky právomoci slovenských súdov vo veciach s cudzím prvkom je potom zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorého aplikácia je tu namieste, keďže s ohľadom na obvyklý pobyt oboch účastníkov a s ohľadom na štátne občianstvo oboch účastníkov nie je možné podľa nariadenia Brusel II bis určiť právomoc žiadneho súdu. Čl. 46 Ústavy SR  zaručuje, že sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ak slovenský súd nedisponuje právomocou podľa článkov 3 až 5 nariadenia Brusel II bis, je potrebné položiť si otázku, či disponuje súd iného členského štátu právomocou podľa nariadenia ( čl. 17 ), a keďže odpoveď je záporná, a rovnako niet ani iného súdu, ktorý by už bol začal toto konanie medzi rovnakými účastníkmi ( čl. 19 ods. 1) ,   v konaní pokračuje slovenský súd, pretože ak nemá v tejto veci právomoc žiaden súd, je priestor na určenie právomoci slovenského súdu podľa čl. 38 zák. č. 97/1963 Z.z. pretože navrhovateľ ako jeden z manželov je slovenským občanom.